Organ je najlepší syntetizátor, aký bol kedy vynájdený. To je obľúbená veta legendárneho amerického minimalistu Charlemagna Palestina, ktorého môžeme radiť hneď vedľa veľkej trojky Reich-Glass-Riley. Svojou radikálnosťou a posadnutosťou kontinuálnymi, nekonečnými tónmi má však bližšie k skladateľom a skladateľkám, ako sú La Monete Young, Eliane Radigue či Pauline Oliveros. Keď mal šesť rokov začal v jednej z newyorských synagóg spievať tradičnú židovskú hudbu. V 60. rokoch sa stal kantorom v Kostole sv. Tomáša susediacim s Múzeom moderného umenia. Práve tu začal experimentovať so zvukom zvonov, ktorý sa následne rozliehal do ulice a zaujal tiež návštevníkov sochárskej záhrady múzea. Neskôr študoval elektronickú hudbu pod vedením Mortona Subotnicka, spolupodieľal sa na založení Kalifornského umeleckého inštitútu a spolupracoval s viacerými umelcami hnutia Fluxus. Od svojich prvých radikálnych skladieb podkopával očakávania západného publika, zameraného na kompozičnú rafinovanosť, krásu a zmysel. Klasickým príkladom je jeho skladba Strumming Music (1974), postavená na dvoch striedavých tónoch, ktoré sa veľmi pomaly zhlukujú do zvonivého celku. Palestine je aj po dekádach sólového hrania stále pri chuti. Vystačí si s organom, armádou plyšových hračiek a dvoma pohármi vína.